Keď som najviac potrebovala,
všetci ma opustili…
Ľútosť sa mi pomaly,
ale iste púšťa do žily.
Silná chcem byť
no strácam dych,
vzdať sa nechcem,
nie som z tých.
Napriek tomu,
smútok koluje v krvi,
Zapijem ho pohárom
žiaľu,
nech sa ľúbi!
Zamýšlam sa nad tým,
prečo ma beznádej chytá…
Čo je za tým?
Kde je radosť skrytá?
Utiecť chcem,
myšlienkam mojim.
Bola som hrdá na seba,
že na pevnej zemi stojím.
Pomaly však istota sa stráca,
Smútok z vrcholu ma
sáca….