Ťažká chviľa,
keď človek prestane veriť v lásku ,
keď tá viera visí na vlásku…
Čo sa to deje?
S ľuďmi ,
bez ľudí…
Samota sa len smeje…
Prečo niekto sa nevie zbaviť okov,
okov strachu a paniky,
nedá sa újsť pred sebou,
pred nikým ..
Pokorne prijmime osud,
to zviera,
pusťme von to,
čo naše krky zviera…
S pokorou na kolená,
životná lekcia
pod nohy hádže polená…
Hľadajme odpoveď v sebe,
niekde to tam drieme.
za ruky chyťme sa všetci,
rozhorme plameň života
v svieci…
Ten strach v srdci páli
na duši boľavé rany…
Pokore,láske, zodpovednosti brány?
Nie!
Len v duši pokoj
zahoja sa rany…
Je to nad ľudske sily?
Priepasť sa roztvára
málokto to vidî…
vizia ostáva,
strach už z chrbta zídı!
Čo môžme robiť?
iba čakať…
Strachu ,bolesti nepodliehať…
A keď nastane ta správna chvîľa
ukazať holé ruky,myseľ
a nechať to na stvoriteľa.
Ana Doel