Ana Doel – básne

Keď si tak kráčam
v ríši svojich snov.
Pomaly,ale iste
zbavujem sa okov,
Okov reality tejto zeme,
kde právo a poriadok
dlho drieme.
Všetci sme účastnikmi
na pohrebe slušnosti.
Len málokto ozve sa,
tým však patrí vďaka,
slúžia cti…
Tento národ
potrebuje vodcu,
čo zvedie všetkych
do kopy.
A s nimi,za nich
dá sa na boj,
sníme z ľudi
chlad nelásky,
z duší nepokoj.
Ľudia nedajte sa,
netrápte sa,
Kričte!
Nech váš krik a bôľ,
lahostajnosť prehlušì.
A svetlo nádeje
svitne navòkol.
Kričte všetci,svorne!
Od Tatier k Dunaju,
od hraníc s Moravou
až po Ukrajinu.
Zachráňme pred pádom
našu domovinu!
Nech hyeny
v ľudských kožiach
zľaknú sa ,
z popola povstane
odvaha!

Viem,že krik nepomôže,…..ale nepomôže ani keď človek bude ticho….