Opustená, sama, v závoji hmly. Stieram prach z mojich pier. Túžiaca po pokoji s milosrdnou lžou, vchádzam do druhých dvier. V kútiku duše, cítim ,dúfam v tichý zmier… Keď plášť smútku strhnem zo svojich pliec verím v silu lásky, čo život dá mi, keď otvorím ďalší z jeho vriec….

Je ťažké nenechať si srdce zašpiniť špinou, intrigami hnusom, čo niektorí ľudia dávajú z hĺbky svojho ega, bez ohľadu, s nevkusom. Chce to silu, vieru a chuť nezlomiť sa… Vytrvať ,vydržať, chrbát neohnúť, posunúť sa. S pokojom svietiť si, na životnú púť nezlomne prekážky odhrnúť…. Zubami ,nechtami, keď všetko padá mi, držať sa nad vodou, […]