Ana Doel – básne

Keď som najviac potrebovala, všetci ma opustili… Ľútosť sa mi pomaly, ale iste púšťa do žily. Silná chcem byť no strácam dych, vzdať sa nechcem, nie som z tých. Napriek tomu, smútok koluje v krvi, Zapijem ho pohárom žiaľu, nech sa ľúbi! Zamýšlam sa nad tým, prečo ma beznádej chytá… Čo je za tým? Kde je radosť skrytá? Utiecť chcem, […]

Slová vychádzajúce zo srdca,boriac sa do duše.Slováčarújúceúsmev na tvári,slová povzbudzujúce,keď smútok kvári.Slová bodájúcebez rozmyslu,zapichnutétŕne v duši.Slováhľadiace,jemné sťa zamat,radosť dávať súce,keď život dáva mat.Slová vážne,keď život zhasnesviečku.Slová vlažné,vychádzajúc z úst,keď láska stráca sa,a smútok zanecháva spúšť.

Padám.. Láska zachyť ma.. Cez zábradlie tvojej nelásky, pomaly sa mi svet posúva. Málo sme zalievali naše sny, našu lásku, našu kvetinu Mal si ma pre seba, vzdal si sa ma, pre svoju vidinu. Vidinu peňazí, len svojho ega. Stratil si ma, láska je nemá, prievan ňou hegá.

Boh sa ma zľahka dotkol, keď báseň som napísala… Život ma takto zbavuje okov, keď z duše dám von, čo cítim o čom snívam. Som voľná ako sokol. Lietam si na vlnách fantázie. Plavím sa vzduchom plným motýľov. Nechám sa unášať láskou, tou vábivou chvíľou. Slovo k slovu ide zľahka Boh ma má rád takto ma hladká…

Čítaš ma… Čítaš vo mne ako v knihe, myslieť si iné, by bolo mylné… Si ako čitateľ, trpezlivý. Držíš moju knihu života, keď vo mne listuješ, môj život nie je sivý… Čím viac sa zahĺbiš do deja, tým viac chcem bozkať ťa, tá predstava je utkvelá… Tvoje prsty zľahka sa dotýkajú tých stránok snových. Fantázia […]

Nepýtaj sa ma, čo bude zajtra… Odpoviem, neviem, slnko vyjde aj tak… Spýtaj sa ma, čo vedia všetci… Že láska, pravda, neha sú neobyčajné veci… Čo srdce zohrejú, potešia zovrú… Chcem veriť v živote v spravodlivú hru… Nepýtaj sa ma! Vrúcne ma objím… Ochráň ma, hladkaj, buď hrdinom mojim… Nepýtaj sa ma, pozri sa mi zblízka do […]

Vráť nehu do mojich snov. Tíško,láskyplne,bez slov…Vráť hviezdy na oblohumojich prianí…Bez predsudkov,rázne Bejby nesmiesedieť v tieni…Vráť vieru v moju silu…Teraz,nečakaj,kým sila okamihus láskousa nepominú….

Detské srdce tak veľké a plné lásky. To vieme len my mamy, ako opantáva náš život hladí vrásky…. Pri nich sme lúka nehy. Sme rieka, mama a dieťa. Rieka, čo má dva brehy. Spojené mostom, putom najsilnejším, zvaným láska. Tú lásku nejde ani opísať. Tak veľká a silná je. Mama, zostaň navždy mamou. Buď oporou radosťou, láskou, pilierom nádeje. […]

Crazy, priamočiaro, čaropriamo. Kráčam k tebe, po čiare osudu… Máme nárok, zaobísť sa, bez súdu. Vhupla som ti do života a ty mne. Spravil si mi z neho vietor, čo blúdi v tme. Rozmetal si pokoj mój, odvtedy je život boj. Krok vpred a dva späť… môcť tak hviezdy znovu uvidieť…

Toľko Ti chcem toho povedať, no moje ústa nemé sú. Slová nevedia nájsť cestu, tú správnu adresu. Toľko povedať Ti chcú, tie ústa nesmelé. Slová strácajú sa vo vrave, miznú v hmle. Od srdca k srdcu putujú myšlienky. Chodník úzky je, súzvuk duší, ako vlas pritenký. Načiahni ruku človek a choď mi v ústrety. Na konci tunela, sme ja a ty