Ana Doel – básne

Baví ma hra so slovami, kde stretne sa moje ja so snami. Cez uličky v mozgu sa prepletá, jednoduchá i veta rozvitá… Metafory striedajú rým nesmelý. V hlave sa hmýria myšlienky, čo na svet nechceli… Pomalým krokom múza do živého zatne, s pocitom pokoja mi na kolená sadne a pošle odkaz do sveta…

Nechaj ma samu, v tomto zlom svete. Nerieš, že zvedla ruža v rozkvete… Nechaj ma stratenú na úsvite Kde smädný sa nenaje a hladný nenapije. Kde temnota má svoje siete…. Nechaj ma, plnú pochýb, bolesti… Však svet vie ako zbaviť neresti.. Nechaj ma v tlame samoty, v tej diere levovej, však boh sa postará, hlavne nenič nerozlej… […]

Vyprahnutá ako Sahara, ako keď hrniec prihára.. Asi je to problém istý, bez teba je to ako bez boha ateisti… Chýbaš ty mne a ja tebe láska v našich hrudiach drieme… Láska hodila si šlofíka.. Nejde ju však odložiť ako čosi nepotrebné do šuflíka….. Saharský dážď špiní autá, v srdci mojom duní mantra….

Si moja láska, si moje prekliatie, si pre mňa ako čaj o piatej.. Keď myslím na Teba, srdce mi tancuje. Ten tanec vášnivý, Tango pre nás,ako uliate.. Dúfam, že cítiš to čo ja.. Vo vzduchu túžba opojná…. Takto to cítim, takto to je… Iba láska nás vezme do krajiny nádeje….

Kvôli tebe chcem byť krásna, aj keď cez štvrtý krížik mi ťahá… Kvôli tebe dávam srdce na dlaň, cítim sa tak celkom nahá… Kvôli Tebe, aj keď ty o tom ani netušíš, chcem sa cítiť ako mladá máš dar vlievať nádej do duší…. Možno je to celkom inak A je to všetko kvôli s e b a l á s k e …. Realita býva iná. Je to bez snov […]

Napadal dážď, hral svojimi strunami. Po kvapkách sa zdáš, tak neúplne rozdaný. Zomkni ma vodou, vyskladanou slzami. Cez búrku, buď môj, iba napadaj mi do dlaní.

Skôr než pôjdem spať, chcela by som Ti pusu dať. Zahladieť sa do tvojich očí nájsť tam lásku. To nie je zločin. Skôr než naposledy vydýchnem, chcem vedieť, že ma neklamali, zmysly len a ty si ma mal rád, naozaj rád… To nebol sen… Život je pes a mačka čo pradie zároveň… Mám ťa rada, máš ma rád… Život je o striedaní návratov a strát…

Opustená, sama, v závoji hmly. Stieram prach z mojich pier. Túžiaca po pokoji s milosrdnou lžou, vchádzam do druhých dvier. V kútiku duše, cítim ,dúfam v tichý zmier… Keď plášť smútku strhnem zo svojich pliec verím v silu lásky, čo život dá mi, keď otvorím ďalší z jeho vriec….

Je ťažké nenechať si srdce zašpiniť špinou, intrigami hnusom, čo niektorí ľudia dávajú z hĺbky svojho ega, bez ohľadu, s nevkusom. Chce to silu, vieru a chuť nezlomiť sa… Vytrvať ,vydržať, chrbát neohnúť, posunúť sa. S pokojom svietiť si, na životnú púť nezlomne prekážky odhrnúť…. Zubami ,nechtami, keď všetko padá mi, držať sa nad vodou, […]

Keď oči otvorím a zobudí ma hrôzou sen. Chcem, aby si tu bol a v náručí ma držal len… Keď smútok ti dušu navštívi, vtedy som tu pre Teba nájdeš ma jednoducho, keď treba…. Mať niekoho ako ty je vzácny dar. Netreba mi k životu drahoty. Stačí mi objatie tvojich rúk,opora, vedieť,že si môj pár, Môj dar zhora….