Ana Doel – básne

Čo je cieľom nášho bytia? Žiť v pokoji, je základ žitia. Byť pokorný, vďačný… Mať ciele v šuflíku, keď príde čas, dať ich v šanc osudu. Ak chceš dostať, daj! Dávaj s láskou, bez čakania návratu. Pokoj v duši zmení sa ti v odplatu… Ak ti ego bude dýchať na päty, zachovaj kľud, to čo spravíš, rozhodneš iba ty!

Padám, tým pádom máš ma rád. Padám, ten pád má rýchly spád… Aké silné, aké zradné… Tým pádom zo mňa smútok spadne. Život strieda vzostup a pád. Si môj prístav návratov a strát…..

Nedám sa životu požuť! Nič také mi nespraví, ochutnať a vypľuť ! S prúdom sa nechám unášať Neplačem, neľutujem, keď treba, viem aj rukávy vykasať! Nedostane ma živú a smutnú… To nie! Nepočúvnem ľútosti mámenie! S pokorou prijmem, čo osud dá, kým boh vo mne lásku s pokojom neoddá…..

Pošli mi svoju tvár, nech duša sa ukludní… Túžba tak pokoj znesie, kým iný ma poblúzni… Potichu, potajme na krídlach z nebies… Postačí … Poteší… Odláka neresť…. Srdce s rozumom, dohodu vystíska…. do života tak, vsunie sa kolíska…. Kolíska začiatkov kolíše osud, Či to zmysel má? Očekuj,posúď….

Som ako telo bez ruky. Som ako motýľ bez lúky. Bez Teba som stratená, Som abeceda, čo nemá písmená. Je trápne písať tieto básne, no je to moja terapia, čo moju bolesť v prítmí zhasne… Milujem karamelky a Teba chcem pri Tebe stáť, ak sa dá a treba….. Túžim sa k Tebe privinúť a túliť… Bez Teba som stratená chcem svoju hlavu na tvoje rameno […]

Potrebujeme k životu lásku bez nej, je to len prázdno na vlásku. Bez nej sme ako topánky čo nemajú šnúrky, čierne oblaky bez búrky, alkohol bez žúrky, peniaze bez banky, písmená bez čítanky… Bez lásky sme pochovaní za živa naša budúcnosť šedivá….

Ticho vstáva z postele, krik búcha na dvere. Niekde na pol ceste stretám, toho čo sa smeje vetám… Niekde vnútri, v mojej hlave Spáva pokoj… Dokonalé!!! Žijem pre dobré skutky, zmažú vôkol drobné smútky … Pohladia srdce,dušu, zlé myšlienky už nekúšu.

Víno plače tak staré matere vraveli, tým čo si viac vypili Och aká to poetika… Pokoj s láskou si potyká…. Víno plače a s každou slzou sa z tela vyplavuje bolesť, pocitmi moje srdce zmáče… Víno plače čiernota sa stráca. A po plači úsmev na tvár sa vracia Údolie sĺz tečie potokom, steká všetko čo tam byť nemá, […]

Vysmiať sa životu do tváre. Žiť ako keby si mal na mále… Boriť sa tŕňmi reality, mať nimi i osud vyšitý.. Napriek tomu, zas a znova. ako dáka Hypernova. Vstať z prachu, žiť a v prach sa premeniť….

Dotýka sa ma keď mlčíš, som celá ako v smutnom kŕči… duša plače, srdce stíska… ticho kričí,reve,vrieska…. Aby ticho stíchlo, skrývam oči pod anjelské krídlo, aby z duše zmizol šrám, ťahám boha za rukáv..”