Ana Doel – básne

Zabudnem. Zabúdam. Blúdim… V hlave okovy, mojich stratených myšlienok. Stratených, zblúdených, v tom lese tvojich sladkých rečí. Iné mi nezostáva, len utiecť preč! A nájsť správny smer…. Sama. Alebo,… blúď so mnou, v hlave, v mysli, v živote, v uliciach lásky kde je zatiaľ tma. Kúsok,po kúsku v tom bludisku vidím cieľ.

Chce sa mi utiecť, ver mi Srdce som nechala medzi dvermi. Dvere napoly privreté, či celkom zavreté? Búcham trepem. Otvor mi! Kričí láska ,za dverami. Kričí láska, spína ruky, pusti ma dnu, bez záruky! Nechcem, nerieš, nevieš! Od mojich dverí bež! Búcha,kričí,chce vraj raj. Ale ja len… tak sa maj. Čo dve duše spojilo, nerozdelí nikdy,nikto. ani dvere zabuchnuté, […]

Čas plynie ako voda Minúta ,po minúte zo života uteká, beží, vlečie sa, točia sa osudu kolesá A človek dumá, váha, rozmýšľa, kam sa to život ponáhľa?! Zastav sa človek, uvažuj, či ti chvíľa neodišla? tým večným zhonom za každým rohom, sa niekde osud odvíja. My, vy, ty, či ja skúsme s tým časom naložiť. A s bohatstvom v duši hlavne žiť!

Chcem zanechať stopu. V tomto svete. Tak to skúšam. Stúpiť veľkou šlapou, takto,vo vete! Píšem o tom, čo ma ťaží,na duši. A aj o tom čo mi radosť dáva. Emócie …to sme my ženy… Vtláčam ich do básne, to pomôže mi. Aj vám ich kúsok dám, kým pero nezhasne mi.. .A nevyčerpám témy.